Námestovský hokejbalový turnaj - jeseň 2006

4. Novembra 2006 sa v Námestove konal hokejbalový turnaj, tunajšie tradičné podujatie vždy na jeseň a na jar. Tento rok sa usporiadatelia rozhodli pozvať okrem oravských tímov aj nejakého hosťa z iného regiónu. Keďže Pali (6) je s týmito chalanmi v kontakte, Oraváci sa s pozvánkou obrátili na Zero.

Všetci sme cestovali plní očakávaní, pretože sme išli v podstate do niečoho neznámeho, vyskúšať možno iný štýl hokejbalu, iné tímy. To bol v podstate aj dôvod prečo sme pozvanie prijali aj napriek značnej ďiaľke. Ale už po ceste nám bolo viac než jasné, že na nás budú čakať aj iné podmienky, pretože na Orave už ležalo 10 cm snehu a nový stále padal. V deň samotného turnaja však sneženie ustálo a po odhrnutí ihriska sa mohlo začať. Náš prvý zápas bol v poradí tretí na turnaji, no začínal už pol hodinu po zahájení. Bolo to kvôli tomu že kombinácia 10 zúčastnených tímov so zimným časom nedovoľovala hrať zápas dlhšie ako dva krát po sedem minút. Navyše hra sa prerušovala iba vtedy keď loptička opustila hraciu plochu. Čiže keď brankár prikryl loptičku, musel okamžite rozohrať. To ale boli nutnosti, ktorým sa nedalo vyhnúť. Na škodu však skôr bolo zlé rozhodovanie a úplná nesystematickosť čo sa pískania týkalo. Na druhú stranu to však nemožno chalanom vyčítať, pretože sa len snažia rozbehnúť ligu, a nemajú preto možno až toľko skúseností. Napokon všetci mali rovnaké podmienky a tak bolo všetko v rámci fair play.

Hneď v prvom zápase sa prejavila naša nepripravenosť, či skôr prekvapenie. Keďže mrzlo, aj mäkká lopta bola ako kameň a značne poskakovala. Na myšlienky, aká nám bude zima každý rýchlo zabudol, a hlavným problémom sa stala obuv. Dve tretiny tímu boli totiž vyzbrojené len halovkami. No a asfaltový povrch s farebným náterom, navyše počasím neustále udržiavaný v mokrom stave, sa tak mnohým z nás nejavil byť spôsobilí na beh. Chcelo to len trocha sa zadaptovať a navyknúť si na tieto podmienky. Razom sme ale dostali tri smolné góly a bolo po zápase. Prehrali sme 0:3. Jednoducho sme zvolili zlý systém hry a bolo s tým treba niečo robiť. Po zápase sme si teda všetci sadli ako tím a každý si povedal to svoje, najmä tí najkompetentnejší. No a hneď v druhom zápase to bolo vidno. Od úvodu sme súpera v podstate k ničomu nepustili a hrali sme svoju hru. Viacerým z nás sa podarilo streliť gól, a to bolo najlepšie, čo nás mohlo po prehre na nulu stretnúť, že sme sa strelecky chytili. Zápas sme vyhrali 5:0 a sebavedomie poskočilo zrazu úplne inde.

Nasledovali dva navzájom dosť podobné zápasy s tímami, ktoré viac vsadili na tvrdosť a šťastie, pretože strieľali zo všetkých možných pozícií. Jednoducho vedeli čo na brankára v týchto podmienkach platí, keď sa lopta správa dosť neskrotne. Oba sme prehrali o gól (1:2, 0:1). Asi sme mali málo šťastia v koncovke, pretože šancí bolo dosť. Defenzívna hra vzhľadom na nedostatok času nebola totiž príliš platná. Ale tri získané body nám napokon zabezpečili posledné postupové miesto zo základnej skupiny. V štvrťfinále sme tak narazili na prvý tím skupiny B, ktorý základnou časťou prešiel bez prehry. Nemali sme čo stratiť, a to nám dávalo istú voľnosť. Ako prví sme dosiahli v zápase vedúci gól, no makať sa muselo až dokonca, pretože ,,Aťovci,, , najmladší tím na turnaji, boli veľmi behaví a vedeli aj pekne zakombinovať. Pár krát to pred Medžom horelo, no stál vždy na správnom mieste, a keď nie on, tak aspoň tyčka, ktorá nás zachránila a aj pekne zazvonila. Ale po kope smoly, ktorá nás sprevádzala celou základnou časťou to bola kompenzácia v pravý čas. Zápas sme teda dotiahli do víťazného konca so stavom 2:1. Z našej základnej skupiny sme sa dostali ako jediný tím do ,,bojov o medaily,, , čo mnohých tunajších zjavne prekvapilo.

S pokročilou dobou sa zhoršovalo aj počasie a pred semifinálovým zápasom sa musel na ihrisku znova odhŕňať sneh. Povrch však v tomto stave vydržal len krátko a hra nadobudla dosť extrémny náboj. Spočiatku bol zápas dosť vyrovnaný, o čom svedčil aj stav skóre, no ku koncu sme dostali dva zlepené góly a už nebol čas vyhrabať sa z nepriaznivej situácie. Prehrali sme 1:3, no zo sebavedomia nám to neubralo. Každý z nás sa v tomto zápase hrou bavil a bolo to vidno. Ešte stále sme však mali možnosť získať jeden z pohárov. Na posledný zápas sme všetci nastupovali s obrovským odhodlaním, veď by bola škoda vypustiť zápas, keď úspech bol na dosah čepeľou hokejky. Uhŕňanie už nemalo zmysel, a tak sme sa zápas snažili odohrať čím skôr, kým sa loptička ešte nezastavovala v snehu. Tie halovky snáď ani nemusím komentovať. Umelé osvetlenie a do to toho pekná metelica a zo zápasu bola razom lotéria. Pripomínalo to hru na ľade bez korčúľ. Jeden nepremyslený pohyb a súperovmu útočníkovi sa odkryla cesta priamo na bránku. Jediným receptom bola okamžitá rýchla streľba. Táto metóda sa aj osvedčila a tak sme ako prvý vstrelili otvárací gól. Odvtedy sa čas neuveriteľne vliekol. Mne osobne sa polčasový hvizd zdal ako konečný, alebo som možno len chcel aby ním bol, a určite aj všetky ostatné zerá. Po zmene strán ale súper stav vyrovnal. V tomto momente nás však podržal skvelý fanklub, ktorému by som sa chcel v mene Zera už po niekoľkýkrát poďakovať: Baby klobúk dolu, hnať nás dopredu v takej zime a s takým zápalom. A pokrik spoza mantinelu za vyrovnaného stavu 1:1: ,,ZERO, OTOČÍME – OTOČÍME!!!,, , to sa nedá neposlúchnuť. No a kto iný ako náš najlepší strelec na turnaji sa mohol zhostiť tej úlohy prekonať brankára naposledy v zápase a dať tak ,,bronzovú,, bodku za turnajom pre Zero team? ...Díki Pali, žiaril si! No a na záver by som chcel zdôrazniť to slovo TEAM, pretože na tomto turnaji to k slovu Zero náramne svedčalo. Ale o tom by vedel viac rozprávať jeden chalan s C-čkom...

(Jojo)